Detstvo a rodinné zázemie Zuzku priviedlo k tvorbe a tvoreniu. Stojí za projektom „Bábky, ktoré liečia dušu“ a keramikou AURACERA, zároveň je spisovateľkou a zakladateľkou Montesori škôlky. S akými príbehmi sa spája jej tvorba, čo je pre ňu najťažšie v procese tvorby, ako relaxuje a čo očakáva od Klubu Akčných žien prezradila v rozhovore:
Zuzka dlhodobo sa venujete tvorbe, kráse a funkčnosti. Čo vás motivovalo na začiatku vašej umeleckej cesty?
Od útleho detstva som vyrastala v umeleckej rodine a nepotrebovala som hračky. Vždy ma viac bavili reálne veci, materiály a možnosť, keď som mohla byť súčasťou tvorivého procesu. Začiatok mojej umeleckej značky je už teda v detstve a motivácie prišli od mojej maminy, výtvarníčky, sochárky, ktorá ma často brala so sebou do výtvarnej dielne. Môj starký učiteľ, pre mňa môj obrovský vzor a prototyp učiteľa, zároveň umelecký rezbár, ujo učiteľ a architekt, starká vedela asi všetky ručné práce. Doteraz v spomienkach jasne vidím tie obrazy, cítim vône, dotyky, počujem ich hlasy, … Je to taká silná kotva, ktorá ma vždy, keď so sebe začnem pochybovať, bezpečne a láskavo vráti do mojej podstaty a k mojim vnútorným zdrojom. Smela som VŠETKO a takto si to často zvedomujem.
Máte v rámci svojej tvorby vašu srdcovku? Aký je jej príbeh?
Určite áno, práve osobná skúsenosť a z nej vychádzajúci príbeh je základ mojej celej tvorby pri obidvoch umeleckých značkách „Bábky, ktoré liečia dušu“ a „AURACERA“.
- Príbeh, ktorý sa viaže k mojej keramike:
Moja mamina mala s kamarátkou keramickú dielňu v jednej malej chalúpke. Keď sa tam v spomienkach vraciam, mám živý obraz, ako mama hnietila bosými nohami surovú hlinu v starej vani. Vôňa tej hliny mi vyvoláva zimomriavky, pretože vždy som z nej mala odobraté a mohla som si sama vyrábať vlastné nádobky, ktoré som dávala sušiť na kamenné schody, na slnko. To som mala asi 3 roky. Boli chvíle, keď mi mama pomáhala a tie nádobky mi potom aj vypálili v peci a ja som bola na seba nesmierne hrdá. Deti v škôlke nemali také možnosti. Milovala som, keď sme s mamou boli obidve zababrané od hliny a nikto ma za to nekarhal, dovolila mi hrať sa aj s blatom pred panelákom. Už vtedy som vedela, že keď budem veľká, budem vyrábať hrnčeky.
- Príbeh, ktorý sa viaže na moje bábky:
Píše sa rok 1984, mám 11 rokov. Pomáham svojej mame upratovať pivnicu. Po niekoľkých vynesených taškách s nepotrebnými vecami mama skladá dolu z police starú drevenú škatuľu. Na jednej strane, tam, kde sa otvára, má krásny porcelánový kvietok. Trošku ošúchaný a vykývaný. Napriek tomu je zázračný. Je to úchytka a práve za ňu opatrne potiahnem so zatajeným dychom. Dvierka sa pomaly otvárajú a ja s vypleštenými očami a otvorenými ústami stojím a čakám, čo uvidím.
Keď v tom zrazu … Krik a preľaknutie.
Bleskovo stiahnem ruku od škatule a odskočím krok dozadu. Obidve sa zľakneme a pozrieme sa na seba. PAVÚÚÚÚK!!! Srdce mi bije ako zvon. Chudák čierny pavúk je vyplašený viac než my. Zvedavosť je väčšia a ja sa ešte stále trochu vyplašená a s otvorenými ústami vraciam k otvorenej škatuli. Jéééééj …
Na ten pohľad nikdy nezabudnem. V tej drevenej, ošúchanej skrinke, veľkosti väčšieho šuflíka sa skrýva hotový poklad. Hodvábne a zamatové handričky, vyšívané sklenenými drobnými korálikmi všetkých farieb sveta. Čipky, vekom zažltnuté. A v nich poobliekané krehké telíčka. Tváre majú napriek ponurej tme stále usmievavé, v očiach im hrajú zázračné iskry. Viete si predstaviť dieťa, ktoré práve objaví niečo tak čarovné. V drevenej škatuli tíško roky spali drevené marionety. Voňajú tak, akoby poznali osudy niekoľko tisíc ľudí žijúcich niekoľko stoviek vekov. Zmotané špagáty, ktoré oživovali ich krásne poobliekané telíčka už ani netušia, ktorej marionete patria.
„No poď Zuzka, už sme tu dlho. Ešte vynesieme túto škatuľu a ideme domov.“ Povie mama a ja neverím vlastným ušiam. Naučená som však neodvrávať ani slovkom, lebo moja mama je prísna a nemám rada, keď je nahnevaná. Len bojazlivo zaprosíkam, aj keď poznám výsledok. „Mami, prosím, nevyhadzujme ich. Sú také krásne. Prosím, prečo…?“ NIE! zaznieva vzápätí a ani nestihnem dokončiť vetu.
Bez ďalšieho slova, so sklopenou hlavou, veľkou gučou v krku a slzami v očiach sprevádzam mamu von. Odchádzam s hlbokým smútkom od kontajnera. Je november, už dosť chladno. Pomaly ešte otáčam hlavu a ticho s plačom dúfam, že sa moja mama zľutuje. Z kontajnera, ktorý mi pripomína vysmievajúcu sa príšeru, trčí kus drevenej škatule, lebo príšera od preplnenia už nedokáže ani zavrieť štrbavú tlamu. Pricviknutý kúsok handričky mi ešte naposledy máva do duše.
Ráno vstávam, umývam sa a obliekam rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Dúfam, že mi príšera vydá môj poklad. Poobúvam sa, prehodím cez seba ledabolo bundu, na rameno školskú tašku a s odhodlaním, že si poklad niekam potajomky ukryjem, bežím po schodoch. Vyletím z panelákového vchodu, namierim rovno k plechovej príšere. Už z diaľky vidím, že tlamu má zatvorenú. Zapriem sa celou silou, otváram jej hornú čeľusť a … Znova mi zomkne hrdlo veľká guča a slzy zamočia tvár. Moje drevené marionety už spoznávajú iné osudy. Ten deň a ešte niekoľko ďalších sú prázdne.
Kto vie, možno je to znamenie.
Dnes mám 52 rokov a ja stále neviem pochopiť, prečo sa moja mama, známa a úspešná výtvarníčka, tak rozhodla. Zázračná drevená škatuľa skončila v kontajneri aj s tými pokladmi, ktoré mali moc liečiť dušu. Minimálne tú detskú. Moja mama o dva roky na to umrela … Teraz už viem, že v mojom srdci sa už vtedy začali rodiť bábky. Liečivé, zázračné. Také, ktoré tíško sprevádzajú a pomáhajú vydolovať dušu dieťaťa. Tú dušu, ktorá Ti dáva prístup ku všetkým Tvojim zdrojom.
Čo je naťažšie na procese tvorby, hľadanie nápadu alebo realizácia?
Ono to u mňa ide nejako prirodzene, ruka v ruke. Väčinou sa mi stáva, že z nejakého, kvázi a z môjho pohľadu nepodareného kúska vznikne niečo, čo sa predá ešte pred dokončením. Najťažšie na tom je, že to už neviem zopakovať. Nikdy si nerobím náčrty, neviem totiž kresliť a ľudia mi to nechcú veriť. Plocha je v mojom svete veľká abstraktná neznáma, v ktorej sa strácam. Ja potrebujem 3D. Potrebujem HMOTU, ktorá sa dá uchopiť, precítiť hmatom, ovoňať, dá sa do nej vložiť teplo dlaní. A hlavne, teda najmä pri keramike sa riadim spájaním krásy a funkčnosti, pretože som vyrastala v dobe, kedy sme síce mali plný sekretár, ale veci z neho som musela dvakrát ročne umývať od prachu. Neuznávam tzv. odložený život a preto vyrábam veci úžitkové so štipkou luxusu na každodenné používanie.
Ako relaxujete resp. ako si „dobíjate“ vaše baterky?
Tvorenie je pre mňa dokonalý relax. Tvorenie ma zachránilo vždy, keď som sa cítila opustená, smutná, keď som dala výpoveď v práci, potrebovala som si privyrobiť ako samoživiteľka, alebo psychicky oddýchnuť. Okrem toho veľa chodíme na turistiku do hôr, začala som loziť feraty a bicykel ma sprevádza celý môj život. Niekedy si len tak sadnem na hojdačku a z nevinných 5 minút sú aj nevinné 3 hodiny. Naučila som sa vedome robiť nič a to úplne bez výčitiek a veľkou radosťou a ľahkosťou.
3 otázky Klubu akčných žien, ktoré sú rovnaké pre všetky členky:
Čo očakávaš od Klubu Akčných žien, čo by si sa rada naučila, dozvedela, prípadne čo už si stihla vďaka klubu získať?
Od Klubu Akčných žien očakávam nadviazanie nových známostí, priateľstiev, veľmi rada uvítam aj prípadné nové spolupráce. Uvedomujem si, že počas toho, ako som strávila posledných, takmer 6 rokov vo verejnej správe a táto činnosť ma úplne pohltila, ostala som tak trochu akoby mimo svet podnikavých žian, čo mi nesmierne chýba. Neustále sa vzdelávam a určite sa aj ako členka klubu dozviem veľa nových informácií a naučím niečo nové od ďalších inšpiratívnych žien. Členkou som krátko a ešte sa zoznamujem s obsahom. Posledné tri roky intezívne sledujem aktivity klubu a sama sebe som sľúbila, že si doprajem členstvo.
A naopak, čo vieš klubu AŽ ponúknuť ty?
Viem ponúknuť súčinnosť pri organizovaní podujatí, rada poskytnem aj sponzorsky niečo z mojej tvorby, rovnako tak zľavu pre členky. Mám bohaté skúsenosti s lektorovaním komunikačných stratégií, roky sa pohybujem v oblasti formálneho aj neformálneho vzdelávania. Som bývalá spoluzriaďovateľka dvoch Montessori materských škôl, pričom jednu som 5 rokov viedla a okrem iného mám vyštudovanú aj Montessori pedagogiku. Som otvorená možnostiam v rôznych oblastiach.
Akým ekvivalentom by si označila Klub akčných žien a čo pre teba Klub AŽ znamená?
Ako vnímam prezentovanie aktivít a žien v klube, napadá mi, že vidím ženskú silu v pohybe, silu, ktorá je rešpektujúca, podporujúca. Klub AŽ pre mňa znamená určitú značku kvality, ktorú predstavujú ženy s upratanými hodnotami, vedomé si svojej sily ovplyvňovať svet tak, aby z neho bolo lepšie miesto.
*fotografia: Zuzana Almáši Koreňová, archív Zuzany Almáši Koreňovej
