Ivana Mózerová žije v momentálne vo Viedni a profesionálne sa venuje emóciám a kritickému mysleniu. Hovorí, že v živote je dôležité zoznamovať s tým, ako myslíme a čo nám hovoria naše emócie. V rozhovore nám prezradila:
- aký prínos má kritické myslenie,
- prečo žiadne emócie nemôžeme hodnotiť ako negatívne,
- čo je mindfulness,
- aký význam má hnev, hanba, či strach.
Skús sa nám v krátkosti predstaviť a povedať, čomu sa venuješ.
Pochádzam z Košíc, kde som vyštudovala Ekonomickú fakultu v rámci TU Košice. Bola to cesta, ktorú si pre mňa želala moja mama. Tá ma vyslala na dráhu práce na finančných oddeleniach v niekoľkých korporátnych spoločnostiach v Bratislave a Prahe. Nemala príliš dlhé trvanie a muselo dôjsť k jej zániku, aby sa mohla začať tá moja. Moja dráha ma naviedla cez Nenásilnú komunikáciu (NVC) ku kritickému mysleniu a k empatickej práci s emóciami (DEI-Dynamic Emotional Integration). Toto sa snažím ukázať ľuďom. Momentálne žijem so svojim partnerom vo Viedni, dorazila som tam s medzi zastávkami v Bratislave a Prahe.
Ako vznikol názov tvojho webu uzjecas.eu?
Celú dobu od vzniku tejto myšlienky ma sprevádza skratka UŽ, ktorá pôvodne označovala Usporiadaný Život. Bolo to v období, kedy som sa hlbšie zaoberala zbavovaním sa hmotných vecí. Išlo o rozlúčenie sa s podobou, ktorá už nebola funkčná a brala miesto v živote môjmu súčasnému Ja. Boli to všetko veci, ktoré mi prišli do života z tzv. nesprávneho dôvodu. Opísala by som to tiež ako veľmi prospešný proces premeny. Keď tento proces strácal na svojej intenzite, prišiel čas Účastniť sa svojho života – UŽ. Začať sa zoznamovať s tým, ako myslím a čo mi hovoria moje emócie. A preto UŽ je čas je takým symbolom pre obdobie v živote človeka, ktoré sprevádza túžba žiť Uvedomelý Život. a UŽ je to tu zasa.
“Inteligencia je potenciál, s ktorým je potreba pracovať.”
Zaoberáš sa témou kritického myslenia. Aká je úloha kritického myslenia v bežnom živote?
Nenahraditeľná. Myslenie je pre nás ľudí prirodzené, žiaľ, väčšinou aj automatické. Naučí nás to výchova, spoločnosť, kultúra. Prijmeme rôzne presvedčenia a názory a staviame na nich svoju realitu bez toho, aby sme to podrobovali nejakému overeniu prostredníctvom vhodných nástrojov. Takýmto nástrojom je kritické myslenie. Začína tam, kde začneme rozmýšľať o tom, ako myslíme. Svoj život žijeme vo svojom vnútri a to, aký je to život z veľkej časti záleží na tom, ako si ten okolitý svet (prostredníctvom mysle) interpretujeme. Áno, tak veľkú moc máme nad svojím životom a práve nástroj kritické myslenie je tak mocný, že dokáže zmeniť život.
Čo nám prinášajú emócie a prečo by sme ich mali vo svojom živote plne privítať?
Zase musím začať s ľútosťou nad spoločnosťou a kultúrou, v ktorej žijeme. Kde sa často rozum (rácio) stavia do protikladu s našimi emóciami a kde víťazí tzv. šťastný život, lebo len ten si človek zaslúži. A tak sa stane, že sa naháňame za šťastím, pretože všetky ostatné emócie sú nechcené, keďže nás oberajú o radostné chvíle života. Lenže oni majú pre nás veľmi dôležitú správu, sú to poslovia, ktorí tlmočia pravdu.
O čo viac je nežiadúca v našej honbe za smiechom, o to viac ich máme tendenciu zatlačiť rozumom. Každá z našich emócií obsahuje v sebe múdrosť. Veľmi stručne pre hrubú predstavu: strach je našou intuíciou a mapuje zmeny v našom okolí, hnev je strážcom našich hraníc a toho, čo je pre nás dôležité, hanba je náš vnútorný morálny kódex, ktory nás chráni predtým, aby sme ubližovali druhým, smútok pomáha odplavovať veci, ktoré už nie sú v našom živote viac potrebné a radosť je oslavou života.
Môžeš nám v krátkosti vysvetliť prečo neexistujú pozitívne a negatívne emócie?
Empatický prístup k emóciami, ktorým sa zaoberám, je postavený na dôležitej roli, ktorú každá jedna emócia v našom živote plní. Neexistuje žiadna pozitívna a ani negatívna emócia. Každá jedna je si rovnocenná a geniálna. Dokiaľ budeme vytvárať tieto kategórie, bude existovať isté uprednostňovanie “pozitívnych emócií” na úkor “negatívnych emócií”. V snahe sa urputne držať a vyrábať si” pozitívne” a zbavovať sa, potláčať a odmietať “negatívne”. Je potreba sa s nimi všetkými spriateliť, porozumieť im a vo svojom živote ich privítať a nechať plynúť. To je celistvý empatický prístup.
Kde vidíš prienik medzi emóciami a kritickým myslením? Máš nejaký jednoduchý príklad, ktorý by to vysvetlil?
Predstavte si seba v konkrétnej situácii, ktorá vám spôsobuje “trápenie”. Môžete si skúsiť sa na ňu pozrieť ako na podnet prichádzajúci z vonku a na svoju reakciu naň (nech už je to čokoľvek, napr. slová druhej osoby). Medzi tým, čo k vám prichádza a vašou odozvou je priestor, ktorý môže byť nositeľom veľkého pochopenia a múdrosti.Tento priestor môžete odmoderovať sami.
Môžete kriticky preskúmať, či to, čo si myslíte, je opodstatnené, a na to potrebujete nástroj. Potrebujete sa tiež nacítiť na danú situáciu. Prostredníctvom empatickej práce s danou emóciu zistíte, čo vám daná emócia tlmočí a čo je potreba urobiť. Zapojením oboch získate čo najvieryhodnejší obraz o tom, čo sa deje.
Napríklad: Ak niečo ohrozí váš sebaobraz, vyvstane váš hnev (pretože to je jeho úloha). Namiesto toho, aby ste útočili ako diví, uvedomíte si, že niečo, čo je pre vás dôležité, bolo napadnuté. Prostredníctvom empatických techník spracujete svoj hnev. Preskúmate bližšie, či slová, ktoré ste počuli, skutočne napadli váš sebaobraz, alebo je to celé dielom vašich domnienok, predpokladov, očakávaní atď. Teraz sa zamyslite, aké by boli vaše vzťahy a váš život pri takomto zapojení nástrojov.
“Emócie sú poslovia, ktorí tlmočia pravdu.”
Nie je tajomstvom, že máš vysoký inteligenčný kvocient. Poznáš presnú jeho hodnotu? V čom ti to pomáha? Napríklad sa rýchlo učíš jazyky?
Hodnotu poznám, otestovala mi ju Mensa počas štúdia na VŠ. V čom mi pomáha? Presne neviem. To zo mňa hovorí intelektuálna pokora. Čokoľvek by som tu uviedla, by mohla byť “Falošná príčina a následok” (argumentačný klam). Domnievam sa ale, že sa jedná o potenciál, s ktorým je potreba pracovať. Návod na to, som však automaticky narodením a ani výchovou neobdržala. Tiež si myslím, že je to komplexná otázka, na ktorú nenachádzam v túto chvíľu jednoduchú súvzťažnosť.
Máš blízko k umeniu, obľubuješ divadlo. Aké predstavenia si vyberáš a aký máš rada štýl?
Je pravdou, že už nejakú dekádu pravidelne navštevujem divadlá. Začalo to v Bratislave a nabralo na obrátkach v Prahe. Stále sa však jedná o činohru. Umenie je pre mňa potravou pre dušu. Chodím si tam po životné múdrosti a uvedomenia. Predstavenia, ktoré si volím si ma niečím zavolajú samé. Samozrejme, nejde to bez toho, aby som si pravidelne robila prehľad. Musí to mať patričnú hĺbku, z čoho vyplýva, že komerčné hry určené výhradne pre zábavu ma neoslovujú. Milujem jeden výrok od pána Martina Hubu, v ktorom povedal, že zo stromu umenia si každý vezme to jabĺčko, na ktoré dosiahne. A tíško túžim vyššie do koruny stromu (úsmev).
Venuješ sa aj maľovaniu, čo ti to prinieslo a čo rada maľuješ?
V prvom rade sa u mňa jedná o voľnočasovú aktivitu. Už ako teenager som kreslila portréty podľa fotografií ceruzkou, obdarovávala som nimi svoje kamarátky. Potom prišlo krátke obdobie obdivu pre japonskú kresbu tušom a štetcom zvanú Sumi-e, to som nestihla zatiaľ plne rozvinúť. Vyžaduje si to obrovskú prácu na sebe, pretože ten impulz z ruky do štetca je odrazom vašej mysle v danom momente.
Nedávno ma pandemické obdobie priviedlo na úplne iný spôsob, ktorým je tzv. Acrylic Pouring. Je to tvorba obrazov akrylovými farbami tak, že ich najprv nakombinujete do pohára, ktorý následne rôznymi spôsobmi lejete na plátno, čiže hovoríme skôr o abstraktnej tvorbe. Toto všetko má jedného spoločného menovateľa, je ním komunikácia s empatikom, ktorý sa vo mne ukrýva.
“Kritické myslenie je tak mocné, že dokáže zmeniť život.”
Intenzívne sa zaoberáš myšlienkami a emóciami, počas dňa vykonávaš najmä intelektuálnu prácu. Máš nejaké metódy, ktoré ti pomáhajú uvoľniť sa?
Už samotné sebauvedomovanie je istým spôsobom uvoľňujúce. Oba nástroje mi slúžia k tomu, aby som nutne nebola otrokom, ale pánom toho, čo sa v danej situácii deje. Treba dodať, že je to proces, nepasujem sa za niekoho, kto je perfektný. Chodievame s partnerom pravidelne do prírody, to je matka liečiteľka. Ak som v situácii, že sa nedá do lesov a kopcov, potom siaham po technike Body Scan. Jej autorom je otec Mindfulness štýlu pre západný svet Jon Kabat-Zinn.
Čo znamená mindfulness?
Mindfulness by sme mohli preložiť ako všímavosť. Tento termín sa vyskytuje aj v súvislosti s tzv. Meditáciou všímavosti – Mindfulness meditation. Mindfulness sa kultivuje tak, že v každom okamihu svoju pozornosť venujeme svojim prežitkom. Žiť všímavo znamená ctiť a nasledovať tieto základné postoje: Neposudzovanie, Trpezlivosť, Myseľ začiatočníka, Dôvera, Neusilovanie sa, Prijatie, Nechať byť.
O čom bude tvoj pripravovaný webinar, na čo sa môžu účastníčky tešiť?
Webinár s názvom Reč Emócií pre členky klubu Akčných žien má za cieľ predstaviť tento pioniersky prístup k emóciám, ktorého autorkou je americká výskumníčka v oblasti spoločenských vied a priekopníčka empatie Karla McLaren. Ukážeme si niekoľko empatický techník pre prácu s emóciami, povieme si akú úlohu plní strach, hnev, smútok a radosť v našom živote, pomenujeme si 4 kľúčové presvedčenia, ktoré nám bránia v prijatí darov emócií.
Máš nejaký sen, ktorý by si ešte chcela dosiahnuť?
Chcem kráčať životom tak, že sa postarám s láskou a pokorou o svoj zemský element – svoje telo, vzdušný element – myseľ, vodný element – emócie a bude nasledovať svoj oheň – ducha. To je práca na celý život a zároveň sen, ktorý je život sám. V dohľadnej budúcnosti by som sa chcela naučiť jednu špeciálnu techniku pre empatickú komunikáciu so zvieratami, ktoré milujem.
“Myslenie je pre nás ľudí prirodzené, žiaľ, väčšinou aj automatické.”
Skús nám dať tri rady pre ženy, ktoré by si chceli splniť si svoj sen.
Začnite tam, kde ste, to jest na zemi. V ríši emócií počúvajte svoju zdravú závisť, ktorá Vám hovorí čo by ste chceli. Popri nej je veľmi dôležité mať vzťah so svojou zdravou hanbou, ktorá vie, koľko je dosť a bráni tomu, aby to bolo na úkor iných. Taktiež je dôležité sa priateliť so svojím jemným inštinktívnym strachom, ktorý zaznamenáva, čo všetko už máte a ako sa to mení. Váš zdravý hnev sa postará o to, aby to, čo je pre vás dôležité zostalo v bezpečí uchovávané. Vaša zdravá úzkosť vám pomôže v splnení úloh, ktoré ste si stanovili pre svoju budúcnosť. Váš jemný smútok sa postará, aby všetko, čo už nepotrebujete, mohlo odísť a byť nahradené nádejou a šťastím do budúcna.
Zhruba takto sa kráča plynule životom vďaka emóciám, trebárs aj k svojmu snu.
Na úrovni myslenia si skúste napríklad pokladať tieto otázky: Ak by som takto myslela každý deň ako dnes, dosiahla by som niečo hodnotné za 10 rokov? Urobila som dnes niečo, čo je v súlade s mojimi dlhodobými cieľmi? Ak nie, prečo? Načo som dneska prišla? Čo ma dnešok naučil? Čo som zistila – uvedomila si? Ak by sa dnešok mohol opakovať, čo by som zmenila (pozor – u seba, nie na druhých)? Urobila som to, čo som mala v pláne? Ak áno prečo, ak nie, prečo nie? Čo som urobila alebo neurobila a aké myslenie tomu predchádzalo?
